> Různé / Robert H. Benson: Pán světa

Robert H. Benson: Pán světa

S námětem tohoto vynikajícícho románu, jakož i s osobností jeho autora, vás seznámí níže uvedený text Branislava Michalky, původně uveřejněný v časopise TE DEUM.

Knihu si můžete stáhnout zde ve formátu PDF.

Za digitalizaci děkujeme externímu spolupracovníkovi.

Pán sveta

Zabudnutá anti-utópia Roberta H. Bensona

Pomníček, ktorý zbudovala literárna história pápežskému komorníkovi sv. Pia X., Robertovi Hugh Bensonovi, je nevalný. Nejaká tá zmienka v encyklopédiach, zopár odkazov na internete.

Asi tak si ho cení svet, ktorý v úžase dosadá na zadnicu pred každou rakúskou husou tlapkajúcou sa v nudnom blate banálnych zvrhlostí.

Nemohlo mu byť vskutku vyčlenené príhodnejšie miesto, symbolizujúce jeho status v almanachoch zabudnutia, ako to, zo skuliny, ktorého som ho vylovil v jednom obskurnom antikvariáte.

Snoril som po Bensonovi roky bezvýsledne, až ma počkal na najnepravdepodobnejšom mieste, kde by ho nehľadal žiaden detektív - medzi detektívkami. Dobrák antikvariátnik usúdil , že miesto tej bordovej knihy s názvom Pán sveta, je medzi lopotnými nádenníkmi kriminálnych eposov a zasunul ju tam, aby na mňa čakala. Odmenou za jej trpezlivosť, s ktorou ma tam vyčkávala, bolo zlepšnie jej sociálneho postavenia, vykonané presunom z antikvariátneho ghetta do políc mojej bibliotéky. Tu, dožíva jeseň svojho života.

Ale k veci! Knihu vydal Spolok sv. Vojtecha v roku 1933 a zrejme sa nič podobného už nechystá učiniť. Je to kniha nemoderná a vydavateľ by mohol pomýšľať na jej znovuvydanie len ak by sa chcel zavďačiť hŕstke staromilcov, čo nepredpokladám. Napriek tomu, by som sa rád pokúsil vyvolať aspoň záujem o Bensona, aby sa snáď jedného dňa niekto ujal edície jeho diel.

Robert Hugh Benson

Muž, ktorý knihu nazvanú Pán sveta spísal, sa narodil 18. novembra roku 1871 v Anglicku, štáte preslávenom vyrábaním vynikajúcich katolíckych spisovateľov. Tieto produkty potom exportuje do zahraničia.

Robert Hugh Benson uzrel svetlo sveta vo Welingtone, ako najmladšie zo šiestich detí Edwarda Whita Bensona a Mary Sidgwickovej. Jeho otec, anglikánsky duchovný, tam vykonával funkciu riaditeľa na Wellington College a po niekoľkých rokoch to dotiahol na prvého biskupa v Trure, aby neskôr, v konečnej fáze, zavŕšil svoju kariéru na poste pre anglikánskeho arcipastiera najvzácnejšom, ako arcibiskup z Canterbury. Vtedy mal Hugh, ako ho doma volali, dvanásť rokov. Rodina patrila k viktoriánskym a edwardiánskym prominentom a dvaja z Hughových bratov, Arthur Christopher Benson a Edward Frederic Benson boli počítaní za dobové literárne celebrity. Arthur Christopher, vyučujúci na prestížnej škole v Etone, kde neskôr študoval aj Robert Hugh, bol dokonca autorom textu k nehynúcemu „verklíku“ Land of Hope and Glory, ktorý dodnes na novoročných koncertoch vyrevúvajú rozveselení a hrdí Briti, spolu s nemenej slávnou Rule Britania!

Bensonovo detstvo zodpovedalo postaveniu jeho rodiny, dobe a povolaniu jeho otca. Absencia akýchkoľvek sociálnych problémov, milujúci rodičia a atmósféra domácnosti predchnutá duchovnosťou, boli dokonalé podmienky k bezstarostnosti.

V roku 1878 však Robertov najstarší brat Martin umiera na zápal mozgových blán. Jeho smrť zrejme dosť poznamenala Bensonovo nazeranie na svet, podobne ako o dvanásť rokov neskôr smrť sestry Nellie. Po rokoch sa Benson zmienil o tom, že práve tragické úmrtie jeho sestry, bolo tou príčinou, kvôli ktorej sa rozhodol stať kňazom. Snáď práve vo veľmi skorej konfrontácii so smrťou blízkeho človeka sa zrodil, alebo aspoň umocnil jeho talent pre mimozmyslové vnímanie mnohovrstvennosti sveta.

Ako sa patrí na syna z elitnej rodiny, navštevoval v rokoch 1885 až 1889 strednú školu v Etone; ústav, ktorý je až do dnešných čias považovaný za školu pre deti z najvyšších vrstiev. Nikdy sa tam však necítil dobre a nakoniec štúdia predčasne ukončil. Drsné prostredie anglických stredných škôl, toľko krát opísané mnohými spisovateľmi v románoch a pamätiach (napr. C.S. Lewis v Zaskočný radosťou) zrejme nepôsobilo dobre na chlapca s rečovou vadou. Benson totiž celý život musel bojovať s nevýhodou, ktorú mu spôsobovalo zadrhávanie sa v reči. On sám uvádzal ako psychický dôvod tohoto defektu príliš rýchly sled myšlienok, ktorý následne nebol schopný adekvátne rýchlo sprostredkovať verbálne. Je pravdepodobné, že v kolektíve plnom chlapčenskej zlomyselnosti a mazáckych praktík to nezostalo bez povšimnutia.

Po absolvovaní strednej školy, sa prihlásil Benson na cambridgskú Trinity College s úmyslom študovať spoločenské vedy, ale už zmienená smrť sestry zmenila po roku jeho zámery a zapísal sa na štúdium teológie, ktoré ukončil v roku 1893. Okrem znalostí z oboru teológie mu priniesol život na univerzite aj záľubu v horolezectve a veslovaní, ktoré mu trvalo podlomili zdravie a spolu s jeho hyperaktivitou nakoniec spôsobili aj jeho predčasné úmrtie. V priebehu svojho horolezeckého výstupu v Alpách, kde bol so svojím bratom Fredom, totiž prekonal srdcový infarkt. Na prosby svojich príbuzných aktívne športovanie nakoniec zanechal.

V roku 1895 bol ordinovaný za kňaza anglikánskej cirkvi svojim vlastným otcom. Najprv pôsobil v londýnskej misii a ako kňaz v malom farskom kostole v Kente, odkiaľ odišiel v roku 1898 do Mirfieldu v Yorkshire. Koncom roku 1896 doľahla na Bensona opäť smrť blízkeho človeka. V októbri, počas návštevy u predsedu vlády Gladstonea, jeho otec náhle umiera. Nech to znie akokoľvek kruto, je pravdepodobné, že otcova smrť neskôr uľahčila Bensonovi konverziu ku katolicizmu. Tá bola v prostredí, z ktorého vzišiel aj tak škandálom. Len ťažko si vieme predstaviť jeho otca, najvyššieho predstaviteľa odpadlíckej štátnej církvi, ako sa s tým zmieruje.

Rozptýlenie zo smútku nad otcovou smrťou, mu poskytli cesty do Egypta, Sýrie a Svätej zeme, ktoré vykonal na prelome rokov 1896 a 1897.

V zapadlej farnosti Mirfield, kde sa o rok nato ocitol, začal uvažovať o spísaní drobných príbehov, z ktorých niektoré inšpiroval svojim rozpávaním jeho starší brat a ktoré by popisovali prepojenosť sveta fyzického a metafyzického. Výsledkom bola útla kniha s názvom Neviditeľné svetlo (The Light Invisible), ktorá mimochodom vyšla pred tromi rokmi preložená do slovenčiny v nakladateľstve Petrus. V tejto najčastejšie vydávanej Bensonovej knihe na česko-slovenskom území (v Čechách vyšlo v roku 1997 už štvrté vydanie) po prvý krát, v slede miniatúr zo života vidieckého kňaza, bližšie nešpecifikovanej konfesie, prenáša na stránky víziu sveta ako mnohovrstvenného bytia, ktorého jednotlivé sféry sa vzájomne prelínajú a ovplyvňujú. Tvar sveta sa počas mystických zážitkov taví a prelieva do iných dovtedy netušných foriem, bytosti nebeské zatláčajú do úzadia hmatateľnú realitu, nijako ju ale neničiac a nepopierajúc. Zároveň ale vyvstávajú aj sily temnoty, takže človeka, čítajúceho tieto pokojným až mdlým tempom písané vety, pochytí akási ťažko definovateľná úzkosť. Väčšinu prvkov svojho štýlu, ktorý ďalej rozvíjal vo svojich románoch, použil Benson už vo svojej prvotine a kniha býva literárnymi kritikmi často radená k tomu najlepšiemu čo napísal; s poukazom na to, že na knihe pracoval ešte pred konverziou a nie je natoľko spútaná dogmatickou stránkou jeho viery, čo je hodnotiteľmi vnímané ako pozitívum. Samotný Benson videl veci podstatne odlišne a neskôr sa od Neviditeľného svetla a jeho emocionality, nie však štýlu, mierne dištancuje, keď vo štvrtej kapitole svojich Konfesií konvertitu (Confessions of a Convert) z roku 1913 popisuje, že jeho cesta ku katolicizmu, bola motivovaná práve duchovnou potrebou živej autority, ktorá by dokázala základné pravdy vykladať bez ztraty identity a s láskavo neotrasitelnou autoritatívnosťou. Výhrady proti „ dogmatizácii“ v jeho dielach, tvoria práve os príčin jeho prehliadania a spochybňovania jeho kvality. V „serióznej“ literatúre je Benson vnímaný len ako propagandista v službách cirkvi.

Práve počas práce na knihe Neviditeľné svetlo, dochádza u Bensona ku konverzii. V už zmienenej knihe Konfesií líči svoj prerod slovami: „Môj zmetok vznikal, ako sa domnievam, hlavne z dvoch príčin: po prvé z pocitu -osamelosti anglikánskej cirkvi-, ktorý zosilnel poznaním cudzích krajín a pádnymi argumentami pre rímsku kontinuitu s predreformačnou cirkvou...Bolo to tuším v lete a na jeseň roku 1902, keď som začal písať knihu Neviditeľné svetlo...Poviedky, ktoré sú svojou povahou polomystické, fantstické, sa sústreďujú okolo muža, ktorého nazývam „katolíckym kňazom“. Často sa ma spytovali, či som mienil tým mužom katolíka alebo anglikána (zrejme v zmysle anglokatolicizmu v High Church, pozn. aut.). Moja jediná odpoveď je, že som ním nemienil žiadneho z nich zvlášť. Už som však nemal takú zvrchovanú dôveru v anglikánsku cirkev, aby som ho nazval anglikánom“.

Tento „nedostatok zvrchovanej dôvery“ vyústil začiatkom roku 1902 do vážnej krízy, spôsobenej okrem predchádzajúcich pochybností, aj čítaním encykliky Apostolicae Curae pápeža Leva XIII. Benson nadviazal spojenie s katolíckym klérom, vzdal sa funkcii v anglikánskej církvi a 11.septembra 1903 bol prijatý do Katolíckej cirkvi pátrom Reginaldom Bucklerom, OP. Jeho konverzia nebola v danom období ojedinelým javom. Bensonovo obrátenie patrilo už do druhej vlny konverzií, ktoré nastali vo Veľkej Británii po schválení Emancipačného zákona z roku 1829, zrovnoprávňujúceho katolíkov s anglikánmi. V prvej vlne, ktorá má počiatky v Oxfordskom hnutí to boli hlavne ľudia okolo kardinála Newmana, umelci nasledujúci Waltera Patera a ovplyvnení pre-rafaelitským hnutím. Druhá vlna zahŕňa už celú plejádu známych postáv: Geralda Manley Hopkinsa, Aubrey Beardsleya, G.K.Chestertona, Sigfrieda Sassoona, Ronald Knoxa a mnohých ďalších. Dokonca sa tvrdilo, že aj kráľ Edward VII., ktorý dal dobe v prvej dekáde 20. storočia meno, konvertoval na smrteľnej posteli.

Napriek tomu, že si mnohí Briti začali zvykať na to, ako sa katolíci stávajú integrálnou súčasťou ich impéria, sedia v Dolnej aj Hornej snemovni a majú paralelné cirkevné štruktúry s biskupmi, predsa len konverzia syna arcibiskupa z Canterbury bola senzáciou. Z tejto senzáciechtivej atmosféry uniká Benson už zakrátko, 3. novembra 1903 do Ríma, aby sa tam pripravoval na kňazské svätenie, ktoré mu bolo udelené už za pol roka, 12. júna 1904 v chráme San Silvestro, v Ríme.

V zápätí sa vracia do Anglicka, kde pôsobí ako vysokoškolský kaplán v Cambridge a neskôr ako farár v cambridgskej katolíckej farnosti, až do roku 1908.

Toto obdobie je okrem pastoračnej, vyplnené aj horúčkovitou literárnou činnosťou, ktorá neutíchla až do jeho predčasnej smrti. Do roku 1914 napísal 27 zväzkov románov, drobnejších próz, homílií, spisov apologetických aj esejistických.

Už v roku 1905 vychádza historický román Kráľovo dielo (The Kings Achievment), zobrazujúce schizmu Henricha VIII. a následné konfiškácie cirkevného majetku a prenasledovanie církvi. O rok neskôr je to taktiež historický román, tentokrát zo stredoveku, s názvom Pustovník Richard Raynal (Richard Raynal the Solitary), alebo skôr legenda o pustovníkovi Richardovi, ktorý zo svojej samoty putuje ku kráľovi do Londýna s posolstvom od Boha, s posolstvom, o ktorého význame sám nič nevie a následkom ktorého kráľ ochorie. Richard, posol Boží je potom vystavený mukám a pokušeniam tela i ducha a nakoniec umiera. Rozprávačom legendy je farár Chaldfield, ako svedok jeho svätosti. Príbeh je, ako pravá stredoveká legenda, popretkávaný marginálnymi komentármi a teologizujúcimi traktátmi. Pre Bensona bola doba, v ktorej sa dej odohráva prameňom anglickej zbožnosti, pochovanej pod nánosmi neskorších schiziem. Odkrývať tieto vrstvy a nachádzať tieto zdroje, je zároveň pre neho sebapotvrdzujúcim aktom o správnosti konverzie. Benson neskôr hovoril o tejto knihe, ako o katolíckom pandante k Neviditeľnému svetlu a tvrdil, že rozdielna obľúbenosť týchto kníh u čitateľov je podmienená konfesiou. On sám dával ako katolík prednosť Richardovi Raynalovi a považoval ho za omnoho lepšiu knihu.

V tom istom roku vychádza román Kráľovnina tragédia (The Queens Tragedy), o vláde katolíckej Márie Tudorovej a túto sériu románov venovaných obdobiu reformácie zavŕši v roku 1909 románom Kde je právo? (By What Authority?) o tyranskej vláde Alžbety I., muční a prenasledovaní katolíkov a poprave Márie Stuartovej.

Medzitým v roku 1907 vychádza anti-utópia Pán sveta, o ktorej bude pojednané nižšie, ďalej kniha o mysticizme Mysticism a ďalšie dva menšie spisy.

Benson si v písaní udržoval tempo, ktoré mu umožňovalo vydávať v priemere 4-5 prác ročne, k čomu neskôr pribudli práce z jeho pozostalosti. To predstavuje úctyhodné množstvo potlačeného papiera, ktorého presný popis a vymenovanie ide za rámec tohoto príspevku. Zmienim sa preto už len o jeho najznámejších dielach, ktoré sa vo svojej dobe tešili obľube, alebo vyvolávali kontroverzné reakcie.

K tým najznámejším patria Zaklínači (Necromancers) z roku 1909, v ktorých varuje pred okultizmom, vyvolávaním záhrobných síl a komunikáciou s nimi. Považoval odpútávanie temných síl spojených s moderným teosofickým treštením za veľmi nebezpečné. V tejto knihe podal obraz iného mysticizmu, vykoľajeného mimo kresťanskú vieru a mimo autoritu cirkvi, ako zhubného nástroja bezbožnej zvedavosti, vedúcej k zatrateniu.

V roku 1911 to boli dva romány. Prvým je dielo s názvom Žiadnych iných bohov (None Other Gods) o mystickom putovaní k Bohu, zostavené na báze tradičných kontemplatívnych postupov, popísaných už barokovými mystikmi sv.Jánom z Kríža a sv.Teréziou od Ježiša a pozostávajúcich z troch štádii: purgatívneho, iluminatívneho a unitívneho. Druhým románom bola ďaľšia anti-utópia odohrávajúca sa v budúcnosti Zánik (The Dawn of All).

Už zmienené Vyznania konvertitu vyšli v roku 1913, rok pred jeho smrťou. Kniha patrí do žánru odvodzujúceho svoj pôvod od Vyznaní sv. Augustína a prináša popis Bensonovej konverzie a jeho názory na konfesionálnu problematiku. V anglickej literatúre sa jedná o zaužívaný zvyk najmä po Pro vita sua kardinála Newmana, ktorá mala nesmierny vplyv v akademickom prostredí.

V roku 1908 si Benson kúpil menšie tudorovské sídlo Hare Street House pri Butingforde, v grófstve Hertfordshire. Manuálna zručnosť a praktickosť, ktorá sa u neho vždy spájala s kontemplatívnym prvkom jeho povahy, bez toho, že by si prekážali, mu umožnila zariadiť si svoj nový dom vlastnými intarziami, ozdobiť steny vlastnými tapisériami a namalovať niekoľko obrazov. K jeho záľubám patrila aj priľahlá záhrada.

Tu sa Benson venoval písaniu a prípravám na kázania, ktoré mával ako kanovník westministerskej katedrály. Napriek už zmienenej rečovej vade bol ako kazateľ veľmi obľúbený. Absolvoval tiež mnohé zahraničné zájazdy napr. do Ameriky a Írska, na ktorých prezentoval svoje knihy, v tých časoch veľmi populárne.

V roku 1911 bol vymenovaný za pápežského komorníka sv. Pia X.

Jeho neustále preťažovanie vlastného organizmu viedlo nakoniec k tomu, že v posledných rokoch života ho postihovali časté angíny, ktoré mu v súvislosti s prekonaným infarktom spôsobovali veľké bolesti. V roku 1914, v deň vyhlásenia vojny Veľkou Britániou centrálnym mocnostiam, sa dobrovoľne prihlásil ako vojenský kňaz do prvej línie. Kým očakával povolávací rozkaz, odišiel na kazateľskú misiu do Lancashiru, kde ochorel na zápal pľúc. Organizmus podlomený permanentným tlakom nakoniec zlyhal a Benson umiera 19. októbra 1914 v arcibiskupskom paláci v Selforde pri Manchestri. Bol pochovaný v areály svojho sídla Hare Street House. Zádušnú omšu slúžil kardinál Bource doprevádzaný zborom z westministerskej katedrály.

Anti-Utópia

Rok po vydaní románu H.G. Wellsa: Moderná utópia, ktorého názov hovorí sám za seba, vychádza z pera Roberta H. Bensona román Pán sveta. Skutočne, len ťažko by sme hľadali dve protikladnejšie vnímania dejín. Na to aby sme mohli doceniť tento Bensonov počin, je nevyhnutné sa oboznámiť s atmosférou, ktorá predchádzala I. svetovej vojne a dominovala koncu 19. a začiatku 20. storočia.

Ak pominieme úzku vrstvu nábožensky alebo dekadentne orientovanej umeleckej elity, ktorá sa necítila príliš pohodlne v nastupujúcom industriálnom veku všade prenikajúcej technicity, tak musíme priznať, že drvivá väčšina obyvateľov Európy a Severnej Ameriky, bola dokonale ovládaná utopickou predstavou prerodu Sveta do novej, lepšej formy. Ich pocit bol motivovaný fascinujúcim nástupom technického pokroku, neustále akcelerujúceho v podstate až do dnešných dní a prinášajúceho okrem zmien vo fyzickom a sociálnom bytí ľudí, aj podnety pre inováciu predstáv o budúcnosti ľudstva. Zatiaľ čo všetky predstavy historických civilizácii, vychádzali z modelu postupnej degradácie pôvodného „zlatého veku“ do foriem s nižšou kvalitou a končili sa zpravidla katastrofickou víziou zániku, cyklického v pohanstve a definitívneho v kresťanstve, tak nové predstavy bujnejúce od 19. storočia počítali s úplne opačným vývinom. Podľa nich sa ľudstvo pomaly, ale neúprosne vyhrabávalo z bahna primitivizmu a závislosti na fyzikálnych danostiach, aby sa v končnej fáze vývoja maximálne zdokonalilo a fyzikálne danosti ovládlo vo svoj prospech. Udalosti druhej polovice 19. storočia ako by tento trend potvrdzovali. Dnes si už len ťažko môžeme predstaviť, ten úžasný šok, ktorý museli pociťovať ľudia žijúci väčšinou v agrárnej spoločnosti, keď uvideli prvý krát vlak, auto alebo lietadlo, počuli prvý krát rozhlas, alebo vkročili do továrne. Predstava nesmiernej akumulácie ľudskej moci, doposiaľ driemajúcej a ukrytej v hlbinách nevedomosti, musela byť ohromujúca. Zvyk nás naučil pozerať sa na tieto veci ako na samozrejmé, ale na prelome 19. a 20. storočia samozrejmé neboli. Odrazu sa vynorili, akoby z nebytia vyčarované ľudskou rukou a nedali sa poprieť. Dali sa vidieť, hmatať a používať. A s nimi mal prísť nový lepší svet. Hovoriť v takej chvíli o zániku a beštialite konca dní, znamenalo uvrhnúť na seba stigmu zaostalého náboženského fanatika, alebo priam blázna.

Napriek tomu sa našli jedinci, pre ktorých bol zánik sveta skutočnosťou nie príliš vzdialenou a odsúvanou za nedohľadné horizonty dejín. Pre Leóna Bloy, J.A. de Gobineaua alebo V. S. Solovjova, to bola realita, ktorú videli prichádzať so zákonitou neodvratnosťou. Avšak len Solovjov sa pokúsil v Krátkej legende o Antikristovi z roku 1900 dať týmto pocitom formu uceleného literárneho príbehu, založeného na kresťanskej tradícii. Ťažko povedať, či Benson poznal tento posledný spis zastáncu pravoslávno-katolíckeho zjednotenia. Ak nie, tak je pozoruhodné akú podobnosť vykazujú predstavitelia Antikrista v obidvoch prózach. Nejedná sa o beštiálnych satanistov, ale naopak o akúsi stelesnenú esenciálnu humánnosť. Tým sa však podobnosť kníh vyčerpáva, ak samozrejme napovažujeme za podobnosť spoločný kresťansko-apokalyptický základ. Solovjov sice geniálne prorokuje vznik Spojených štátov európskych v 21. storočí, ale inak až na drobné zmienky o bližšie nedefinovanom hmotnom pokroku, má táto vízia všetky atribúty teologickej fikcie, ktorá sa môže odohrávať v hociktorej dobe. Hyperdinamické techno-kulisy boli v tej dobe vyhradené pre optimistické mládežnícke romány Julesa Vernea, alebo socialistické utópie G.H.Wellsa; o záplave podradnejšej sci-fi literatúry ani nehovoriac. Literárny význam R.H. Bensona spočíva okrem iného v tom, že spojil prvok zobrazenia maximálneho technického pokroku s apokalyptickou víziou. Tento technický prvok bol vysmievaný českým spisovateľom J. Durychom, ktorý v recenzii knihy E. Baumanna La paix du septieme jour, z roku 1921 spomína sarkasticky aj Bensonovho Pána sveta: „ Vyhnání křesťanů z Říma, jak je líčí Benson a Baumann, pomocí vzducholodí, policistů, revolverů a otravných pum zabíhá silně do filmové americké komiky.“ Táto námietka obstojí len v prípade, ak niekto hodnotí Bensonov román pod zorným uhlom tých najvyšších literárnych kritérii, ktorých je Durych oprávneným reprezentantom. Durych ostatne priznáva, že je to práve jeho estetizmus a nie relevantné teologické argumenty, ktorý mu bráni akceptovať takúto predstavu Antikrista. Z dnešného pohľadu však Bensonovo dielo už nepredstavuje osihotený román v záplave diel opačnej tendencie, ale je skôr polozabudnutým priekopníkom literárneho žánru zvaného anti-utópia. A na tie sa nekladú podobné nároky ako na geniálne barokizujúce prózy Durychove a zároveň jednou z ich hlavných funkcií je aj zobrazovanie techniky, ako „satanizujúceho“ prvku. To ale Durych nemohol samozrejme predpokladať.

Pri Bensonovom Pánovi sveta sa stretávame s pozoruhodným javom: v hierarchii súčasnosťou akceptovaných anti-utópii zostáva polozabudnutý niekde na chvoste a to aj napriek faktu, že prvý a ako jeden z mála, domýšla skazu do definitívneho konca. Posledná veta románu znie: „ Potom pominul svet a jeho sláva“. Ťažko si predstaviť nezvratnejšie popretie pokroku.

Najpreferovanejšou anti-utópiu je v súčasnosti Orwellov román 1984. Pri všetkej úcte ho však môžeme označiť len za popis toho, čo už bolo v danej chvíli realitou. Pre porovnanie: keď Benson písal Pána sveta väčšina Európy bola monarchická a vo Viedni vládol František Jozef I. Keď Orwell opisoval totalitný socialistický režim, tak ten bol už realitou vo viac ako jednej tretine sveta.

Nie je tiež žiadnym tajomstvom, že Orwell, ktorý sa vyprofiloval postupom času až na denuncianta svojich komunistických literárnych kolegov, začínal ako anarcho-ľavicový bojovník v španielskej občianskej vojne. Čo všetko tam robil, to vieme len z jeho svedectva v Holde Katalánsku, takže to nemusí byť zas tak úplne všetko. Každopádne je pravdepodobné, že s ľavicovo-totalitným zmýšľaním a akciou mal viac ako len platonické skúsenosti. S takouto výbavou nie je potom problémom opísať režim logicky z nej vyplývajúci. Čaro jeho románu pominulo v roku 1989, teda len päť rokov po jeho fiktívnom časovom ukotvení. Ukázalo sa, že Orwellov horizont nesiaha za atmosféru stalinskej éry 1930 - 1952, aj keď mnohí používajú terminológiu z jeho románu, na pomenovanie niektorých praktík súčasného panliberalizmu.

Oveľa silnejšiu intuíciu, s akou vystihol svet budúcnosti Orwell, mal Aldous Huxley v románe Krásny nový svet. Tam už sú všetky súčasné degeneratívne trendy víťazného liberalizmu, zobrazené v skarikovanej a obludnej podobe. Napr. pôrod je považovaný za čosi ohavné, podobne ako manželstvo a promiskuita je povinná. Starých ľudí odkladajú umierať do špeciálnych domovov, aby nikto nevidel smrť. Ale aj tu vynikne Bensonova intuícia, keď v Pánovi sveta popisuje špeciálnu inštitúciu starajúcu sa o smrť prestárlych a zúfalých, s názvom Eutanázia.

Taktiež Huxleymu nezáležalo na tom, aby doviedol úpadok až do konca. Jeho individualistický mysticizmus mu samozrejme zhnusil modernú civilizáciu, ale osud sveta ponechal otvorený, bez nejakej určitej eschatologickej vízie. Je nutné tiež dodať, že metafyzické sily v jeho románe nehrajú rolu, aj keď istú vieru nepostrádal, ako dokazuje jeho biografia otca Jozefa nazvaná Šedá eminencia.

Bolo by zdĺhavé a zbytočné sa teraz zaoberať celými dejinymi literárnej anti-utópie: Zamjatinovým románom My, Jungerovým Heliopolisom, Vonnegutovým Mechanickým pomarančom, Bradburym, Henleinom atď., pretože by sme sa posunuli do úplne inej roviny a Bensonova originalita by sa utopila v záplave rozmelňujúceho balastu, ktorý zaplavil tento literárny žáner a uzavrel definitívne kruh jeho možností. Mojím úmyslom bolo poukázať na dve veci: na Bensonovu originalitu a prvenstvo; a taktiež na fakt jeho ignorovania zo strany oficiálnej literatúry.

Dopátrať sa príčin tohoto prehliadania zrejme nebude práca príliš náročná. Je evidentné, že v súčasnej dobe sa autor, ktorý svoju katolícku ortodoxnosť v literatúre povýšil na program, nemôže stať miláčikom literárnych mandarínov uprednostňujúcich Elfride Jelinek a Harolda Pintera. Čítanie Pána sveta by im pripadalo nudné a šablónovité, s dovetkom, že to všetko už niekde počuli, čítali alebo videli. A skutočne by sa nepomýlili, pretože to čo Benson predkladá v tomto románe je staré ako svet sám. Je to predstava jeho konca. V kresťanskej predstave je spojený s príchodom Antikrista a to je zrejme druhá príčina, pre ktorú sa podobná kniha ťažko trávi. Oni totiž mnohí z tých znudených sú jeho dychtivými čakateľmi, aj keď si to možno celkom neuvedomujú. A do tretice: znie to neuveriteľne, ale Bensonovi sa celkom podarilo trafiť do našej súčasnej reality a akoby bol naším súčasníkom, domýšľa ju do dôsledkov, až po tie najvzdialenejšie. Napr.: komunisti tu nebojujú proti socialistom a slobodomurárom, ako v nejakej neostalinisticekj orweliáde, ale pekne v jednom šíku proti katolíkom. Nič vám to nepripomína?

Pán Sveta

Dej románu sa odohráva, ako už býva v takýchto dielach zvykom, v 21.storočí. Naša prítomnosť platila vtedy za niečo nesmierne vzdialené, o čom sa mohlo beztrestne fantazírovať, bez rizika dožitia sa popisovaného dátumu.

Svet je rozdelený na veľké politicko-správne bloky. Rusko bolo pohltené čínsko - japonským gigantom, podobne ako Austrália a nad svetom sa vznáša mrak vojnovej kataklizmy nevídaných rozmerov. Ich iniciátorom sú zjednotené štáty Orientu, poháňané náboženským fanatizmom. V tejto súvislosti sa vyskytujú v románe vety, ktorých aktuálnosť zamrazí: „ Hrôzu šírila povesť, že vzpruhou hnutia bol náboženský fanatizmus a že trpezlivý východ konečne sa odhodlal novodobými náhradami za oheň a meč obrátiť na vieru tých, ktorých väčšina zriekla sa akejkoľvek náboženskej viery, vyjmúc viery v ľudstvo.“

Európa a Amerika, dva bloky v štádiu zavŕšenia humanitárskej a osvietenecko-liberálnej rekonštrukcie, sa utápajú v strachu z nastávajúceho konfliktu. Pod povrchom tejto úzkostlivej atmosféry klokotá život ako vystrihnutý zo súčasnosti: autá, lietadlá, vzducholode všetko sa to neustále presúva z miesta na miesto, telefóny vyzváňajú a čo sa mohlo zautomatizovať, to je aj zautomatizované, až po výťahy s jedlom šplhajúce doprostred stola. Mestá sú vydláždené gumou, aby tlmila hluk a v podzemí prekvitajú dalšie mestá.

Univerzity sú zrušené, ako semeništia staromilského konzervativizmu a práve sa chystá ustanovenie európskeho parlamentu. Katolícka cirkev je vytlačená na perifériu, krváca neustálym masovým odpadlíctvom laikov i kléru a čaká na posledný úder, ktorý ju definitívne ochromí.

Hlavný hrdina, alebo jeden z hlavných hrdinov, mladý páter Percy Franklin narodivší sa už do novej doby, nechá si na začiatku príbehu rozprávať genézu tohoto vývoja od prestárlej ľudskej múmie, pána Templetona, posledného žijúceho toryho. Ten predpovedá nové prenasledovanie katolíkov od katolíckej (všeobecnej) anti-cirkvi. A skutočne, v románe nevystupujú jednotlivé ideologické frakcie vzniknuvšie od dôb osvietenectva ako politický nepriatelia, ale panuje medzi nimi dojemné zbratanie. Komunisti a slobodomurári, socialisti a liberáli, panteisti aj ateisti, všetci v jednom šíku za krajší svet. Veľmi dôvtipné je od Bensona to, že popisuje chovanie štátov ovládaných komunistami nie ako internacionálne, ale v klasickom mocenskom zmysle ako partikulárne a nacionálne. To je na rok 1907 celkom slušný výkon. Poslednou brzdou pokroku sú sfanatizované východné hordy a rýchlo sa scvrkávajúca cirkev.

Tých sa obáva aj ďalší z hrdinov, komunistický panteista Oliver Brand, poslanec parlamentu. So svojou rovnako pokrokárskou ženou Mabel, dychtivo očakávajú správy z Východu. Z očakávnia ich vytrhne len trgédia, ktorej je účastná Mabel; zrútenie vzducholode a následná smrť množstva ľudí. V chaose Mabel uzrie kňaza ako zaopatruje umierajúceho. Je v šoku a Oliver do nej musí napumpovať množstvo verbálnych sedatív. Skarikuje kňaza i vieru a jeho výklad sa končí vnútorným monológom korunovaným vetou: „ A práve táto odporná vec (viera) tak dlho hatila hnutie za eutanáziu s celým jej skvelým milosrdenstvom.“

Medzitým ale prichádza na scénu deux ex machina, ktorý akoby mávnutím čarovného prútika odvráti vojnovú katastrofu a zjedná celosvetový mier. Jeho meno je Julian Felsenburgh. Nikto nevie odkiaľ sa vynoril, nepoznajú jeho minulosť, ale stačí aby prehovoril a zástupi stoja v nemom úžase. Ovládal všemožné jazyky a „ bol zjavom, ktorý patril skôr do veku rytierstva: bol rýdzou, čistou, podmanivou osobnosťou, ako usmievavé dieťa.“ Jeho tvárou nelomcuje satanský škľab. Naopak. Je pravou paródiou na Krista, má ušľachtilé črty, pokojné gestá a láskavý pohľad. Pripomína to historku, ktorú opisoval Léon Bloy v Starcovi z hory: dcéra jeho priateľa raz prišla za rodičmi s tým, že videla vo sne Satana. Oni zdesení snažia sa jej to vyhovoriť, očakávajúc, že videla strašný obraz. Keď sa jej pýtajú ako vyzeral odpovedala: „Bol nesmierne krásny.“

Keď Felsenburgh zavíta do Londýna davy sa valia v ústrety aby pozdravili záchrancu sveta. Oliver s Mabel sú očarení. Svet je krásny. Je tu však jeden problém - Oliverova matka.

Tento starý zvráskavený relikt minulosti sa totiž neustále dožaduje kňaza. Nakoniec ju načapajú „in flagranti“ pri spovedi s pátrom Percym. Toľká ohavnosť v dome poslanca je sklučujúca. Zhodnú sa na tom, že sa už nesmie opakovať. Po Felsenburghovom triumfe Mabel, ktorá v neho uverila, prehovára starenu, že Kráľovstvo Božie už prišlo a že bohmi sú všetci ľudia. Bezvládna starená však nechce pustiť ruženec a stalé sa dovoláva kňaza. Čo robiť? Sú tu však chlapci z Eutanázie, aby prišli na pomoc. Keď je po všetkom Mabel oznamuje vrátivšiemu sa Oliverovi novinku.

„Eutanázia?“ zašepkal akosi nežne.

Prikývla.

„Áno,“ povedala „práve keď sa dostavil posledný zápas. Vzpierala sa ale vedela som, že by si si to prial.“

Je fascinujúce to čítať a uvedomovať si ako Benson predbehol svoju dobu.

Medzitým páter Percy odlieta do Ríma na pápežovo predvolanie. Z Ríma sa stal na konci dní arcirelikt zašlých čias. Pápeži schválne vyhnali z mesta všetku techniku, pokrok, uličky sa utápali v klasickom smrade konského trusu a svietilo sa sviečkami a petrolejkami. Do ulíc sa vrátila baroková nádhera a všetky korunované hlavy vyhnané zo svojich krajín, vrátili sa do lona církvi, kde pri jej pastierovi, ktorý jediný ich ešte uznával, trávili zvyšok svojich dní.

Páter Percy predkladá pápežovi správu o Felsenburghovi. Popisuje úžasný mier a pokoj, ktorý zavládol bez Ježiša Krista : „ľudia sa poznali, že svornosť je lepšia ako nesvornosť a naučili sa to mimo cirkvi. Ba prirodzené cnosti zrazu bujne vzrástli...“ Kňazi odpadávajú a „prijímajú ho ako prijímali Velebnú Sviatosť“. Jediné riešenie vidí páter Percy v : „ modlitbe, omši a ruženci“ a v založení nového rádu pre mužov aj ženy s úmyslom chudoby, prísnosti, čistoty a mučeníctva.

Pápež zvolí po obdržaní správy, že Felsenburgh bol vymenovaný za prezidenta Európy a zakladá Rád Krista Ukrižovaného. Páter Percy je vymenovaný za kardinála v Anglicku.

Udalosti dospeli tak ďaleko, že sa chystajú nové panteistické obrady na celom Svete a ich konštruktérmi sú odpadlí kňazi. To je posledná kvapka pre skupinu katolíkov, ktorí sa rozhodnú vyhodiť do povetria palác nového obradu. Sprisahanie je odhalené a ako odveta je Rím zrovnaný so zemou. V uliciach miest sa začína masaker katolíkov, plný príšerných obludností. Mabel Brandová veriaca v nové všezbratanie je konfrontovaná s beštialitou luzy. Jej svet sa zrúti a ona odchádza do ústavu Eutanázie, kde pácha sebevraždu.

Po vybití prelátov, zostávajú na svete už len traja. Kardinál Franklin je zvolený za pápeža, vymenuje nových kardinálov a udržuje podzemnú cirkev. Odchádza do Palestíny k hore Karmel. Odtiaľ ho vedie sýrsky kňaz k bielym skaliskám nazývaným Megiddo: „Niektorí ho volajú aj Armagedon“. Tam očakávajú koniec.

V Európe, na základe novoprijatého Zákona o Skúmaní zmýšľania, udáva renegát kardinál Dolgorovski miesto pápežovho pobytu. Rozhorčení milovníci ľudstva neváhajú: je zostavená symbolická letecká flotila, podľa počtu zjednotených štátov, aby definitívne vymazala vred kresťanstva z tváre zeme.

To čo nasleduje potom je už len logickým (z kresťanského pohľadu) zavŕšením dejín sveta. Počas poslednej omše, zatienenej prichádzajúcim Felsenburghom a jeho strojmi sa oboria Dni hnevu na svet a nastáva koniec.

Je treba otvorene priznať, že každý kto berie túto knihu do rúk veľmi dobre vie, aký bude jej záver. Ale aj napriek tomu je hypnotizujúce vždy znovu čítať o tom, čomu sa zdráha pritakať naša predstavivosť, o úplnom zániku. Benson mal veľkú erudíciu v popise mimozmyslových vnemov ako to dokázal už pri svojej prvotine Neviditelné svetlo. To mu umožňuje v Pánovi sveta dodať punc pravdepodobnosti aj tam, kde väčšinou ľudská mysel zlyhavá, ako napríklad pri popise vízii umierajúcej Mabel, alebo sveta rozpadávajúceho sa pod vlnami Božieho hnevu.

Tam kde sa technické alebo politické detaily rozchádzajú so súčasnosťou čitateľ zhovievavo privrie oči. A rád, pretože ich má už aj tak dosť vytreštené, pri predstave čo nás ešte čaká, ak sa toho dožijeme.

Význam Bensonovej knihy spočíva aj v tom, že nás pripravuje na potencionálne mučeníctvo formou stráviteľnou aj pre súčasných čitateľov brožovaných fantasy edícii. V Slovníku anglickej literatúry z vydavateľstva Libri sa dočítame, že: „ jeho romány sú popularizáciou a obhajobou katolíckeho náboženstva“. A je to mienené asi s dešpektom, ako premrhanie talentu na niečo nehodné.

Bolo by zrejme zdĺhavé presviedčať tých, čo nie sú veriaci, že talent použitý na službu cirkvi je najlepší spôsob ako znásobiť hrivnu. Ale katolíkom, ktorí to vedia je dobré niekedy pripomenúť ľudí, čo tak učinili a nedať ich dielu upadnúť do zabudnutia.

Branislav Michalka

> Různé / Robert H. Benson: Pán světa